Bola skoro tma.
Pozeral som sa na mesiac a oblohu.
Mraky ho začali zakrývať a tak mesačné svetlo nedopadalo na jazero rovnomerne.
Stromy v bezvetrí tíško stáli ako stĺpy a hladina vody bola hladká ako sklo.
Nevedel som prečo tam sedím, ale sedel som tam.
To ticho ma upokojovalo.
Nechcel som sa nechať ničím rozptýliť ale nedarilo sa mi to.
Chcel som len sedieť pri brehu a hľadieť do vody.
Vychutnávať si to ticho a pokoj.
Nechcel som myslieť na to čo sa stalo, čo sa deje a čo sa stane.
Akoby naschvál mi chcel niekto toto ticho pokaziť.
Niečo čo bolo za mnou. Obzrel som sa ale nebolo tam nič. Zahĺbil som sa do myšlienok ale znova ma niečo vyrušilo. Šuchot kríkov ktoré boli zopár metrov od môjho chrbta.
Musel som zistiť čo to je.
Postavil sa a pomaly kráčal ku kríku.
Striaslo ma. Čo tam môže byť?
Pomaly a malými krokmi som sa približoval ku kríku.
Uvedomil som si že na obranu nemám nič a tak som sa zohol a zdvihol som zo zeme odlomený konár.
Kríky začali šuchotať ešte viac a zrazu z nich vyskočilo niečo neidentifikovateľné, obrovské a chlpaté. Hnedozelené oči mu v tme svietili a obrovské pazúry mal nachystané na útok. Bolo to asi dvakrát také veľké ako ja.
Čo to je?
Z hrdla sa mu vydral otrasný rev...
Začal som utekať ale asi po troch metroch som sa potkol.
Vstávanie by mi zabralo príliš veľa času tak som sa len vyľakane plazil preč od tej kreatúry.
Rozbehlo sa to zamnou.V momente keď som sa otočil aby som sa pozrel ako som ďaleko od tej obludy som pocítil teplý a zároveň smradľavý dych pri mojom hrdle.
Vykríkol som.V tom okamihu tú obludu prebodol šíp s nádherne zastrúhaným špicom s prekrásnymi ornamentami.....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára